Už 90 rokov slávime nedeľu Krista Kráľa

Slávnostne ju 11. decembra 1925 proklamoval Pius XI., ktorý chcel pripomenúť, že ľudská moc je ohraničená a pominuteľná. Bola to aj  reakcia na ateistické a totalitné politické režimy, ktoré popierali práva Boha a Cirkvi. Atmosférou, v ktorej sa táto slávnosť zrodila, bola napríklad situácia Mexickej revolúcie, keď mnohí kresťania išli na smrť a posledným dychom zakričali: “Nech žije Kristus Kráľ!”

Často hovoríme, že nemáme čas, že nás tlačí čas, že sme pod nadvládou času, pretože je stále viac toho, čo musíme zvládnuť. Keď nezvládneme naplniť výzvy, keď nestíhame, stratíme kredit, budeme vyzerať hlúpo a nezodpovedne. V skutočnosti tomuto svetu, aj samému času, kraľuje Boh. On je večný.  Niekedy pomôže zastaviť sa a spýtať sa, či každá maličkosť, za ktorou sa ženieme, je naozaj dôležitá z hľadiska večnosti. Božie kráľovstvo je darom pre človeka. Boh nás povoláva do svojej vinice i pozýva k spolupráci na jeho rozvoji. Kráľovstvo Krista Kráľa vzrastá aj vďaka našej spoločnosti s nim.

Z tohto hľadiska najdôležitejšou otázkou, ktorú si môžeme položiť na slávnosť Krista Kráľa, nie je tá, či kraľuje vo svete, ale tá, či kraľuje vo mne. Nejde o to, či jeho kraľovanie uznávajú štáty a vlády, ale či ho uznávam a žijem ja.

Je Kristus Kráľom môjho života? Kto vládne vo mne, kto určuje ciele a stanovuje priority? Kristus! Je to život uzavretý do seba, poháňaný iba vlastným uspokojením a slávou bez perspektívy večnosti. Žiť “Pánovi,” naopak znamená žiť pre Pána, teda s pohľadom upretým na neho, pre jeho slávu, pre jeho kráľovstvo.

To, čo sa nám tu ponúka, je nový život, z pohľadu ktorého aj samotná smrť stráca svoju definitívnosť. Najväčší protiklad, ktorý človek vždy prežíval – protiklad medzi životom a smrťou – bol prekonaný. Tento protiklad už neexistuje medzi „žitím” a „umieraním”, ale medzi životom „pre seba“ a životom „pre Pána.“