Chmeľničania spolu so svojimi priateľmi oslávili 700 rokov svojej obce

Chmeľnica oslávila 700. rokov svojej prvej písomnej zmienky

Motto jubilejného roka: „ Storočia ľudského úsilia a obety sú dôkazom životaschopnosti našej obce. Obyvatelia, predovšetkým mládež, nech sú hrdí na život a kultúru predkov, nech poznajú vlastnú históriu a kráčajúc po stopách predošlých vekov nech vidia v Chmeľnici aj svoju budúcnosť. “

700 kresťanských rokov obce, v sebe nesie mnohé generácie našich predkov, ktorí žili svoj ťažký a namáhavý život vždy vo vernosti Bohu, v úcte voči Panne Márii a svätým a ich vonkajší, každodenný život dopĺňal vnútorný, duchovný život sviatostí a modlitby.

Úsiliu predkov a Božej dobrote, spolupráci človeka a Boha, vďačí dnešné pokolenie obyvateľov Chmeľnice za to, že jestvuje, že pevne stojí a má možnosť rozvíjať sa aj do budúcna, vyrastajúc z koreňa, ktorým je 700 kresťanských rokov.

Na oslavy 700. výročia prvej písomnej zmienky o obci sme sa pripravovali celý rok. Zasadala komisia, ktorá pripravovala kultúrny a športový program na 29.8.- 30.8.2015. Oslovovali sa sponzori, pripravovali sa darčeky, krúžok šikovných rúk piekol perníčky, háčkoval obraz. Dva dni pred oslavami sa montoval stan a krytá tribúna, vyzdobovala sa sála na ples rodákov. Pomáhali všetci, každý ako mohol.

Veľa sŕdc bilo pre Chmeľnicu, našu 700. ročnú jubilantku.

Sobotňajšie ráno zvestovalo, že prvý deň osláv 29. august 2015 bude horúci. Účastníci osláv sa mali na čo tešiť. Čakal ich bohatý program v kostole, v kultúrnom dome aj na ihrisku. Svätá omša sa začala v kostole svätého Andreja o 10. hodine. Hlavným celebrantom bol náš rodák vdp. Mgr. Peter Duffala. Spolu s vdp. Mgr. Jozefom Palenčárom a cirkevným zborom pod vedením Marty Krafčíkovej pripravili nádherný úvod osláv. Podujatie poctili čestní občania našej obce, medzi ktorými nechýbal ani  Ing. Jozef Polačko a  Ing. Pavol Prokopovič.

Po sobotňajšom plese rodákov, ktorý bol skutočne jedinečný hlavne vďaka vynikajúcemu programu chmeľnických divadelníkov pod vedením PaedDr. Ľubomíry Šlampiakovej, hudobnej skupiny SONUS a ľudovej hudby ĽUBOVKA.

Po sobotňajšom plese rodákov sme si niekoľko hodín pospali a o 10.30  hodine svätou omšou začal druhý deň osláv. Hlavným celebrantom bol Mons. prof. ThDr. ThBibl. Lic. Anton Tyrol, PhD. generálny vikár našej Spišskej diecézy. Slávnostnú svätú omšu koncelebrovali náš rodák vdp. Peter Duffala, náš hosť vdp. Mgr. Július Csomor, farár v Bátorských  Kosihách  z Hurbanovského dekanátu a Trnavskej diecézy a náš pán farár vdp. Mgr. Jozef Palenčár.  

Obetovanie darov počas svätej omše bolo veľmi dojímavé. Občania priniesli listinu o prvej písomnej zmienke, motyku, zemiaky, listy, modlitebnú knižku, ostnatý drôt, kríž. Autorka knihy „Utekali, aby zostali“ priniesla knihu, ktorú napísala.  Nedokázali sme sa ubrániť slzám. Po sv. omši naši poľovníci nachystali pre účastníkov osláv chutný guláš a potom už nasledoval hlavný program, udelenie čestného občianstva, ocenení,  koncert skupiny Hrdza a ľudovej hudby Ľubovka.

Prítomným sa prihovorili primátor mesta PhDr. Ľuboš Tomko, starosta obce Nová Ľubovňa Stanislav Turlík a Iveta Kundrátová, starostka susednej obce Matysová, ale aj hostia z Nemecka a Rakúska.

S Chmeľničanmi oslavovali  aj hostia z parnerských miest Kolonowskie z Poľska a z Viseu de Sus  z Rumunska. Delegáciu poľských hostí viedol starosta Kolonowskie  Norbert Koston. Z rumunského Viseu de Sus, ktoré svojou veľkosťou zodpovedá mestu Stará Ľubovňa,  prišiel primátor mesta Coman Vasile.

Prišli aj rodáci. Emil Murín, ktorý mal mamu z Chmeľnice a otca zo Stariny musel odísť ako dvojročný z Chmeľnice. Rodičia sa presťahovali do Prahy. Z Prahy prišli skoro dve desiatky hostí z rodiny Murínových. Emil sa prihovoril prítomným v chmeľnickom nárečí a vyslúžil si standing ovation.

700. rokov v živote každej obce je úctyhodný vek.  

„Hovorí sa, že čas nikto nezastaví. Míňajú sa roky, dni a každý z nich má osobité čaro, svoju jedinečnosť a neopakovateľnosť.

Výnimočnosť chvíle bola  zvýraznená oslavou, zhodnotením či zamyslením sa nad tým, čo znamenalo tých uplynulých 700 rokov v živote obyvateľov našej obce. Generácie sa v nej vystriedali. Generácie ju zveľaďovali a krášlili v minulosti a v súčasnosti.

Starostka obce vo svojom slávnostnom prejave povedala:“ Dnes si skúšame nájsť odpovede na  otázku:“ Čo znamená Chmeľnica pre všetkých nás, ktorí sme sa stali aktérmi týchto rokov?

Pre niekoho je Chmeľnica rodisko, pre iného je Chmeľnica bydlisko. Pre niekoho je Chmeľnica obec, z ktorej má svoju lásku, blízkeho, rodinu, priateľa, kamaráta, spolužiaka či spolupracovníka.

Jedno je isté, že už 7 storočí sa naša obec skloňuje v rôznych formách a  pri rôznych príležitostiach. Je špecifická, najmä svojim nárečím. Nárečím, s ktorým sa hádam nikde inde nestretnete. Nárečím, ktoré je našou najväčšou historickou pamiatkou,  ktoré sme zdedili  od svojich predkov. Prežilo 700 rokov. Našou povinnosťou je zachovať ho pre budúcnosť!

Z tejto obce pochádzalo a pochádza  mnoho významných ľudí, kňazov, pedagógov, podnikateľov, športovcov či členov kapiel, súborov... Patrí im vďaka a úcta, že zviditeľňovali a zviditeľňujú našu obec, že jej robia dobré meno.

Ťažko je hľadať vhodné slová, ktoré vyjadrujú obdiv a vďaku tým, ktorí v tejto obci žili, vychovávali, vzdelávali a formovali jej obyvateľov. 

Ťažko je hľadať vhodné slová, ktoré vyjadrujú obdiv a vďaku tým, ktorí v tejto obci žijú dnes a vychovávajú, vzdelávajú a formujú jej obyvateľov. 

Všetkým patrí moja úprimná vďaka a hlboká úcta.“

Veľká vďaka moji milí Chmeľničania, rodáci a priatelia!

700. ročná história:

„V Chmeľnici žijú viacerí občania, ktorých predkovia sa hlásili k nemeckej národnosti, pravda mnohokrát iba prechodne – v priebehu niekoľkých generácií,“ hovorí autor Juraj Valiska v knihe Nemecké nárečia horného Spiša. „ Je osobitosťou horného Spiša, že sa tu občas v tom istom rodokmeni striedali národnosti, najmä slovenská, nemecká a maďarská. Súviselo to so sociálnymi podmienkami, s bojom o lepšie uplatnenie.

Prítomnosť hovorenej nemčiny, nemeckých mien, miestnych názvov, nemeckých listín a podobne sú dostatočným dôkazom toho, že sem kedysi v minulosti prišli Nemci zo súvislého nemeckého územia. Rôzny charakter nárečí svedčí o ich rôznom pôvode.“

Prvá písomná zmienka o obci Chmeľnica je  z roku 1315. Pomenovanie obce v r. 1315 Hophgarten (ph=f) predpokladá vysvetlenie, že osídlenie vzniklo na dvorských záhradách  Ľubovnianskeho hradu.

V priebehu rokov vzniklo z Hophgartenu, Hopgarten, Hopfengarten, v čase silnej maďarizácie (1893-1918) Komlóskert, po I. svetovej vojne Hobgart a od roku 1948 je názov obce slovenský Chmeľnica.

Najnovší slovenský názov Chmeľnica predpokladá, že ide o chmeľ, v nemčine Hopfen, ktorý sa tu pravdepodobne pestoval.

V texte o založení obce sa vyratúvajú i dary čo poddaní priniesli do daru pánom.  Okrem iného sa píše, že na Vianoce osadenstvo prinesie tiež nádobu piva, teda pivo sa varilo s chmeľom. Pravdepodobne sa tu pestoval viac chmeľ ako na okolí, preto Hopfengarten, lenže  práve to Hopfen sa nikdy výslovne neuvádza.

Hophgarten-Hofgarten z nemčiny Hof a Garten znamená dvor a záhrada. Teda pravdepodobne pomenovanie obce vystihuje skutočnosť, že bola založená na hradných dvorských záhradách.

Chmeľnica bola vždy malá obec, veľký medzinárodný význam nemala. No jednako ležala svojou polohou na tepne obchodného ruchu , na kráľovskej ceste, ktorá spájala Krakow s Uhorskom.

Obec patrila pod panstvo Ľubovnianskeho hradu. Medzi 13 spišskými mestami sa hrad dostal, teda aj Chmeľnica, v roku 1412 do zálohy Poľsku, a k uhorskej korune boli pripojené opäť  po  360 rokoch v roku 1772.

V ranných časoch sa stále spomínala bieda, chudoba obyvateľstva, čo bolo skoro všeobecný zjav na Spiši.

Obec postihli rôzne nešťastia – cholera, požiare, povodne. Po všetkých týchto nešťastiach, ale aj mnohé neúrody boli príčinou vysťahovalectva.

R. 1812 a ďalší v r. 1814 odišli a usadili sa v severnom Rumunsku v obci Ober Wischau (Viseu de Sus). Okolo r. 1830 odchádzajú do oblasti južného Banátu, v južnej časti Rumunska. Ešte dodnes tam žijú rodiny s priezviskami Gurka, Lompart, Bendík. S krajanmi z Rumunska má obec nadviazaný kontakt a dodnes sa vzájomne navštevujeme.

V roku 1881 začalo vysťahovalectvo do Ameriky. Zachovali sa zoznamy s menami darcov, krajanov žijúcich v Amerike, ktorí finančne podporili opravy a prístavbu miestneho kostola.

Medzi najsmutnejšie roky patrili aj roky vojny, roky 1944-1946. Násilná evakuácia v decembri 1944 v dvoch pokusoch 13. a 31. decembra  nebola úspešná. Ľudia sa ukryli v lese a po okolitých obciach. Ľudia mali veľký  strach, keď prechádzal front, strach pred Nemcami, lebo nechceli opustiť svoju dedinu, ale aj strach pred rusmi, lebo boli „Nemci“.  Vypovedať priebeh týchto rokov ako ju prežívali vtedy naši ľudia by bolo veľmi zdĺhavé. Boli to ťažké a nezabudnuteľné roky.

Po vojne v rokoch 1948 – 1989 sa obec rozrástla nielen počtom obyvateľov, ale aj výstavbou viacerých objektov a rodinných domov.

Vytváranie podmienok pre rozvoj obce nebolo vždy ľahké, lebo obec bola dlho zaznávaná ako nemecká obec.

Dnes má Chmeľnica 980 obyvateľov.

Pri sčítaní ľudí, domov a bytov v roku 2001 sa z celkového počtu 914 obyvateľov  hlásilo k nemeckej národnosti , resp. inej 107 občanov t. j. 11,71 %. Tu sme sa stretli s výhradou, že v možnostiach národností nebola konkrétne menovaná národnosť nemecká. Tých cca 12 % sa hlásilo v kolonke iná národnosť. Ale aj v predchádzajúcich sčítaniach sa hlásilo k nemeckej národnosti v našej obci iba 10 % obyvateľov, čo sa vysvetľuje opatrnosťou občanov a strachom z možných následkov skúsených už v minulosti.

Chmeľnica je rímsko-katolíckou farnosťou. Má kostol z 18 storočia , ktorý je zasvätený sv. Andrejovi apoštolovi.

V obci je základná škola pre 1. – 4. ročník a materská škola. Staršie ročníky navštevujú školy v Starej Ľubovni. V škole sa vyučovalo po nemecky, v čase maďarizácie niektoré predmety po maďarsky až do skončenia I. svetovej vojny, kedy bol zasa vyučovací jazyk nemecký a 2 hodiny v týždni slovensky. Po roku 1945 bol vyučovacím jazykom jazyk slovenský. Základná škola je od r. 1996 zaradená do siete národnostných škôl a získala  štatút „Základná škola s vyučovacím jazykom nemeckým“. V jazyku národností sa vyučujú výchovy: Tv, Vv, Pv a Hv . Spolu 10 hodín týždenne. Od 1. júla 2002 je ZŠ právnym subjektom s materskou školou.   

Vzácnou pamiatkou a nesmiernym bohatstvom, ktoré zdedili chmeľničania od svojich predkov predstavuje nemecké nárečie, ktorým dodnes hovoria. Každé nárečie má znaky, ktorým sa líši od všetkých ostatných, ale aj črty, ktorými sa zaraďuje medzi nárečia určitej skupiny.  Chmeľnické nárečie patrí  do hornosliezskeho ostrova. Ale okrem sliezskeho nárečia má veľa slov, ktoré sú zastúpené v celom Nemecku a vyskytuje sa v ňom i veľa rakúskych slov.

Rôznorodosť slov v tomto nárečí je iste následkom niekoľkých vĺn osídlenia územia nemeckým obyvateľstvom z rôznych oblastí a rovnako aj vývojom.

Pri premenách, ktoré nastali v roku 1945 a to zavedenie slovenského jazyka do školy, škôlky a kostola sú príčinou, že sa do nárečia dostáva čoraz viac slavizmov. Pri výskume nárečia, ktorý uskutočnil Juraj Valiska, zistil v roku 1970 u staršej generácii 5% slavizmov u 18 ročných 10%  a u žiakov až 21% slavizmov.

Od vtedy už spoločnosť prešla obrovským vývojom vo všetkých oblastiach života, čo sa odzrkadľuje aj  v nárečí. Ak by sa uskutočnil nový výskum určite by boli percentá používania slavizmov  dnes vyššie, najmä v kategórii žiakov a študentov.  A nielen slavizmov, ale aj výskyt iných cudzích slov,  aj anglických. Nakoľko predkovia nepoznali dnešné výdobytky vedy a techniky,  teda nepotrebovali ich pomenovania. Dnes sa jednoducho rýchlym tempom vkrádajú tieto cudzie slová do nárečia a bežne sa používajú.

Nárečie je zrkadlom starých čias  a menilo sa a mení sa s dobou. Je teda dokladom o historickom vývoji spoločnosti, o vývine jej hmotnej a duchovnej  kultúry. Je najvzácnejšou historickou pamiatkou  a každá spoločnosť si svoje pamiatky ctí a chráni, čo v konečnom dôsledku je Chmeľnica  príkladom lebo chmeľnické nárečie sa uchovalo 700 rokov..

Našou povinnosťou je zachovávať ho pre budúce generácie.

Vďaka študentom, ktorí sa mu venujú vo svojich študentských prácach.