Eduard Krafčík spomína na útrapy PTP a kamarátov " PTPákov"

Stretli sme sa dnes pri kávičke a pán Eduard Krafčík mi rozpovedal svoje spomienky na PTP a svojich kamarátov „PTPákov.“ Hoci má už 88, no nikto by mu ich nehádal. 12 rokov bol aj obecný elektrikár, opravoval verejné osvetlenie a snažil sa, aby bolo všetko súvisiace s elektrikou v obci  tip-top. Človek, stále plný optimizmu, skúšaný osudom, no nezlomený. Jeho príbeh nájdete v dvoch kapitolách v knihe jeho dcéry Marty Krafčíkovej: „Utekali, aby zostali.“

13. apríl sa stal pamätným dňom SR -Dňom nespravodlivo stíhaných a tak sme si s ujom Edom zaspomínali na jeho kamarátov, kňazov, ktorých spoznal v PTP, na tých, ktorí ešte žijú aj na tých, ktorí nás predišli do večnosti. Jeden "Otčenáš" sme sa pomodlili aj za môjho otca Štefana Kányaiho, ktorý bol nespravodlivo odsúdený a takmer 9 rokov strávil v ruských gulagoch. Spomenuli sme si aj na tých, ktorí sa zo 42  odvlečených na Ural, už nikdy nevrátili domov.

Edko mal 15 rokov, keď ho ako žiaka ôsmeho ročníka navrhol učiteľ na štúdium do Nemecka. 3 roky strávil na štúdiách. Pracoval aj študoval. Opravoval spotrebiče. Blížil sa koniec 2. svetovej vojny a Edko mal  s kamarátom narukovať. Našťastie nemal 18 rokov, tak ho zaradili do domobrany. V máji 1945  urobil skúšky a dostal výučný list. 1. júla 1945 sa vrátil do Chmeľnice. Mama bola šťastná z návratu svojho syna, so slzami v očiach mu vyrozprávala, čo sa udialo v čase jeho neprítomnosti doma v Chmeľnici ako zobrali školské deti pred blížiacim sa frontom do Rakúska, ako chceli vysídliť celú obec, ako odvliekli 5 dievčat a 37 chlapcov, medzi nimi aj brata Andreja. Bolo to hrozné. Otec sa  vrátil z frontu presne na Silvestra 1945.

V roku 1951 nastúpil na vojenskú službu k útvaru do Znojma. Nič netušiaci do svojho životopisu uviedol svoj pobyt vo vojnových rokoch v Nemecku, kde sa učil za elektrikára. Neskôr zistil, že to bol jeho životný omyl. Odobrali mu zbraň a ihneď bol preradený do pomocného pomocného technického práporu. ( tzv. PTP.)Vojaci nesmeli nosiť zbraň a na uniformách mali čierne výložky. Volali ich „čierni baróni.“Prevelili ho z Libavy do Ostravy, kde boli kňazi, bohoslovci a iní politicky nespoľahliví občania.Potom zase do bane Orlová do Ostravy, kde ťažili uhlie. Po niekoľkých týždňoch ich presunuli do Žďáru nad Sázavou, kde vykladali vagóny. Ani tu sa dlho nezdržali, presunuli ich do Brna , neskôr do Prerova na letisko. Tam sa stretol aj s pánom farárom Vincentom Dorníkom, ktorý bol neskôr v rokoch 1978-1986 , správcom farnosti v Chmeľnici.Z vojenčiny sa dostal domov 25. novembra 1953. Odslúžil si tvrdé tri roky a dva mesiace.

Ani takýto krutý a nespravodlivý zásah do života nevinného chlapca ho nezlomil.

„Bol to hlboký zásah do osobných životov nevinných ľudí,“ povedal mi Eduard Krafčík. Je až neuveriteľné, čo dokáže človek prežiť.

Prežil, no nezanevrel. Nenápadný hrdina. Žije si svoj seniorský vek, svojich 88 v kruhu svojej rodiny. Manželka ho už predišla do večnosti. Ujo Krafčík sa teší z úspechov svojich dvoch dcér, vnúčat a pravnúčat.

13. apríl sa stal pamätným dňom SR -  Dňom nespravodlivo stíhaných. Je to deň, v ktorom spomíname na tých, ktorí zakúsili bezprávie či už na Slovensku, alebo za hranicami našej vlasti. Mnohí skončili  v táboroch nútených prác, PTP a po zincenovaných politických procesoch strávili roky vo väzeniach a v ruských gulagoch.