Pietna spomienka na udalosti z 28.2.1945 v Chmeľnici

Svätou omšou v kostole sv. Ondreja a zapálením 42 sviečok na miestnom cintoríne v Chmeľnici sme si dnes pripomenuli 70. výročie od násilného deportovania obyvateľov z našej obce cez Poľsko do Sverdlovskej oblasti na strednom Urale. Svätú omšu celebroval vdp.Mgr. Jozef Palenčár. Na svätej omši sa veriacim prihovoril prof. Tadeusz Zasępa, PhD. a vdp. Vincent Dorník, ktorý pôsobil v našej farnosti.

28. februára 1945 tridsaťsedem mužov a päť dievčat násilne odvliekli jednotky Sovietskej tajnej služby NKVD. Štyria chlapci zahynuli počas cesty do a z tábora. Z 38, ktorí sa vrátili sa dnešného 1. marca 2015  dožili už iba traja, Anna Závadská rod. Pleštinská, Mária Moščovičová rod. Neupauerová a Andrej Lang.

Dožili sa, aby nám vyrozprávali svoj príbeh, aký krutý  bol pre 42 mladých ľudí z Chmeľnice a ich rodičov koniec februára 1945. Ničím sa neprevinili, za vojnu nemohli, a predsa ich odvliekli. 42 ľudí, dievčat a chlapcov od veku 17– 45 rokov, ktorí mali trpieť len kvôli svojej nemeckej národnosti, len preto, lebo si ich niekto vytipoval ako dôsledok kolektívnej viny za obete vojny.

Prežili, iba vďaka viere v Boha a nádeji, že sa vrátia domov, naspäť ku svojim rodinám, naspäť do svojej rodnej a milovanej Chmeľnice. Dožili sa, aby sme aj prostredníctvom nich, my obyvatelia Chmeľnice, povedali rázne „NIE“ vojne, „NIE“ kolektívnej vine za vojnu! 

42 sviečok sme dnes zapálili na miestnom cintoríne. 39 za duše, 4 za duše tých, ktorí počas cesty zomreli a nevedno, kde sú pochovaní. 35 sviečok, deti a príbuzní zaniesli na hroby tých, ktorí sa dnešného dňa nedožili...

Doba, v ktorej žijú v Európe posledné tri generácie, je z historického pohľadu úplne unikátna. Aj z tohto dôvodu túto mierovú „dividendu“ mnohí z nás, najmä naše deti pokladajú za úplnú samozrejmosť. Práve vojnový konflikt a udalosti posledných dní na Ukrajine nás každý deň presviedčajú, akou krehkou predstavou je mier.

Tak ako je mier v súčasnosti krehkou predstavou, naši predkovia nemohli žiť od začiatku v mieri V čase, keď sa obyvatelia miest a obcí na Slovensku tešili z oslobodenia Sovietskou armádou, obyvatelia Chmeľnice a obcí hovoriaci nemeckým nárečím, prežívali strach a hrôzu. Strach a hrôzu z vysídľovania a násilného odsunu, z násilných deportácií. Svoje si podstúpili ľudia určení na odsun v decembri 1944 v zbernom tábore v Novákoch. Svoju traumu si zažilo tridsaťsedem mužov a päť dievčat, ktorých jednotky Sovietskej tajnej služby NKVD 28. februára 1945 násilne odvliekli z obce cez Poľsko do Sverdlovskej oblasti na strednom Urale.

Kniha Marty Krafčíkovej Utekali, aby zostali, ktorú autorka, rodáčka z Chmeľnice, uviedla do života obyvateľov práve v roku 700. výročia prvej písomnej zmienky o obci, vyšla akoby v „ hodine dvanástej.“ V hodine dvanástej preto, lebo mladí ľudia môžu spoznať život svojich predkov na základe informácií z archívov a kroník, ktoré autorka v knihe zozbierala, a porovnať si ich s autentickými výpoveďami  ľudí, ktorí ich prežili priamo, alebo ich poznajú na základe rozprávania svojich príbuzných.

Autorka sa venuje v knihe, ktorú predstavila obyvateľom 15. februára 2015, udalostiam, o ktorých mladá generácia aj generácia skoršie narodených ani netušila a  ani nemohla tušiť na základe pár strohých informácií, ktoré boli doteraz prístupné obyvateľom obce.

V niektorých rodinách, v ktorých žili  a žijú starí otcovia a mamy z generácie narodenej okolo roku 1920, mali informácie, ktoré boli počas socializmu tabuizované a zámerne skresľované. O bolestivých udalostiach sa nesmelo hovoriť. Mnohí Chmeľničania  sa obávali o tom hovoriť, aby ich deti nemali problém dostať sa do škôl. Získať miesto „ na okrese“ ako sa medzi Chmeľničanmi hovorilo o Okresnom národnom výbore,  bolo pre rodáka z Chmeľnice takmer nemožné. Boli obdobia, keď sa zo strachu o svoju budúcnosť, báli obyvatelia Chmeľnice  priznať svoju nemeckú národnosť.

Aj takéto  boli obdobia v našej obci. Aj z toho dôvodu by ich mali obyvatelia našej obci poznať. Mať v úcte ľudí, ktorí trpeli, aby sme my, ostatní mohli žiť v mieri.